Residue Rendez-vous

“Pôjdeš so mnou na rande?” opýtalo sa ma Rezíduum.
“Samozrejme, kedykoľvek,” odpovedalo automaticky moje nevedomé a nič netušiace Ja.
“Tvoje prianie je mojím rozkazom,” a skôr než to stihlo dopovedať, stalo sa.
A čo Ja nato? Ja som bola jednoducho unesená …
Keby som len bola vedela, že som sa nechala naozaj uniesť, Zloduchom Rezíduom.
A teraz vážne. Čo je Rezíduum? Rezíduum je zvyšok, zostatok po niečom minulom, niečom, čo už malo svoj čas a hodnotu, ktoré odozneli. Lenže keď ten zážitok je tak užasný, že najistejšie je si ho pekne pevne podržať a podľa dokonalého vzoru sa posnažiť vyrobiť jeho kópiu.  Jednu … celú sériu … opakovane niekoľkokrát …

Keď sme pri tej sérii, zabrúsim predsa len opäť trošku do ríše rozprávok. Vedie ma tam prvá stopa v čase, kedy si spomínam na reziduálne zlodejstvá. Kedysi dávno sa jedného dňa na trhu zjavila nevídaná rozprávka s názvom Nekonečný príbeh. Nikto ju predtým nepoznal. Mala nezvyčajný dej, hrdinov i posolstvo. Hotová ríša fantázie. 🙂 Krátko potom všade chýrovali zvesti, že bude mať aj pokračovanie (druhú časť). A už sa vo mne začali zhromažďovať netrpezlivo bažiace davy myšlienok a predstáv do jednej gigantickej masy, ktorá očakávala, že zažije znova presne to nečakané. Nestalo sa tak!

Dnes viem, že som si sama točila druhý diel k niečomu, čo končí dielom prvým. Každý diel je diel prvý. A ten ďalší? To je prvý diel. A ten za ním? Diel I. Part One. Teil Eins. Prima Parte. Parte Uno.
Prešlo veľa času, než som zistila, prečo “už raz overené veci” nenosia nič len honbu a úmorné úsilie s minimom radosti. Skoro jeden ďalší nekonečný príbeh na bázi nespočetných motívov.

Ako mať veľké oči a aj tak slepo konzumovať rovnaké jedlá, držať sa bez citu a opakovane tých istých činností, zážitkov a vecí, stretávať sa s ľuďmi, ktorí nám už dávno nie sú po chuti, vodiť samého seba za nos po tých istých miestach, trasách i obchodoch …
Nuž, keď sa počúvame na pol ucha, potom sa v tom žiaľ ocitneme až po uši než zistíme, že to celé niečím zaváňa! Kaskádaou voľajako zvláštne fungujúcich zmyslov! Nezmyslov? 🙂

Zakaždým, keď nás napadne Zloduch Zvyk, je dôležité snažiť sa rozpoznať, či ten nápad kopíruje naše aktuálne pocity a potreby, alebo je to pozvánka “na rande” do múzea. Predsa len je to škoda márniť chvíle snahou opakovať neopakovateľné, keď nás môže obohatiť nové.

Možno už tu kávu stačí len ovoňať, na ľudí si s vďakou pospomínať, vydať sa nezvyklým smerom (kam srdce ukáže), naplniť svoj deň niečím iným a otvoriť svoju náruč veciam a zážitkom novým.
A možno z celej tejto predstavy je dôležitý len samotný pocit, ktorý v daný moment prináša. A o tom všetkom, je vždy dobré VEDIEŤ.

End of Part One                                                                             … Not to Be Continued

zdroj fotky: Adobe.stock.com