Mať alebo Byť?

Ak zámerne pominieme podobnú otrepanú vetu majstra Shakespearea a vylúčime aj možnosť gramatickeho cvičenia o dosadení správneho pomocného slovesa (pre tých, ktorí sa učili cudzí jazyk), čo iné by táto otázka MALA BYŤ?

Sociológ a spisovateľ Erich Fromm tejto otázke venoval viacero obšírnych úvah, ktoré boli už niekoľkokrát knižne vydané (Fromm, Mať či byť, Citadella, 2015). A práve v tejto knihe, som našla odpoveď aj ja pre dlho trvajúci pocit neuspokojivého charakteru s niektorými predstaviteľmi sebarozvojového a sebapoznávacieho či sebaliečiteľského sveta.

Vo svojom živote som sa viackrát nachádzala na akýchsi pomyselných križovatkách, kde sa pretínal starý a nový život. Počas čakania na zelenú som hľadala pomoc okrem iného aj u ľudí, ktorý poskytovali služby v oblasti sebarozvoja/sebapoznania/sebaliečenia. Po niekoľkých skúsenostiach som však zavnímala, že to niekde fungovalo a inde nie.
A tak som začala venovať týmto zistenia patričnú náležitosť a ako rozlišovač som si stanovila mieru ich vhodnosti. Malo to však jeden zádrheľ, nevedela som prísť nato, voči akým požiadavkám vlastne vyhodnotím tu mieru adekvátnosti.
Keďže nebolo možné, aby som sa dopredu zoznámila so všetkými technikami, ktoré som si skúšala naordinovať, často som si svoje rozporuplné pocity po stretnutiach uchlácholovala frázami typu, “možno nebol správny čas” alebo “že je potreba tomu dať čas”.

Postupne som dospela až do samého jadra, akým je otázka dôvery. To však nebol ten povestný zlomový bod, ako by si jeden myslel, pretože aj tá sa dá chápať a žiť rôzne, ako som časom objavila.
Pasívne: vidím sa ako trpiteľ, ktorý hľadá pomoc vonku a úplne sa odovzdá niekomu, kto o sebe tvrdí, že sa niečomu venuje. Pasívne (v mene akejsi automatickej dôvery) prijíma všetky rady a postupy, len aby už bolo lepšie…
Aktívne: spoluúčastním sa konzultácie s vedomím, toho, čo potrebujem, a tiež s vedomím toho, čo ku mne od sprostredkovateľa pomoci prichádza. A prichádzajúce správy nie sú automatický prijaté správy.

Pretrvávajúce vyššie spomínané pocity ma donútili k posunu od pasívnejšieho k aktívnemu prístupu, kde miera primeranosti a miera dôveryhodnosti sa rodia v závislosti od ešte niečoho úplne iného. Rozsah mojej dôvery sa dnes odvíja od toho, či človek dávajúci pomocnú ruku má poznatky, alebo žije svoje poznatky. Inými slovami MAŤ a BYŤ sú dve kvality vedomia.
Kvalitu MAŤ vnímam ako zásobu naučených rád, nadobudnutých techník, funkčných postupov a skúseností, ktorá je nám za odmenu sprístupnená. Celkom odlišná kvalita je BYŤ, kedy to všetko je spracované, prežité a prichádza ako pomoc z vyššej úrovne.
Inými slovami, mala som možnosť stretnúť ľudí, ktorí MALI schopnosti, zručnosti, vedomosti a s nimi aj svoj business. A ľudí, ktorí sa STALI stelesnením týchto vedomostí a zručností.

Tento paramter kvality poskytovaných služieb je zároveň jedným cenným životným poznaním, ktoré ma priviedlo k odhodlaniu žiť svoj život v kvalite BYŤ a nie v kvalite MAŤ. A tak som dnes študentom aktívne pracujúcim na skutočnom Shakespearovsky náročnom “gramatickom cvičení”, kde ide o to, či MAŤ alebo BYŤ.