Myslenie

“Predstavte si to ticho, keby ľudia hovorili iba to, čo vedia.”
(Karel Čapek)

“Prvým princípom je, že nesmiete klamať sebe – a najľahšie oklamete práve samých seba.”
(Richard P. Feynaman)

Ani Tvoj najhorší nepriateľ Ti nemôže ublížiť tak, ako Tvoja vlastná nestrážená myseľ.”
(Buddha)


Poznám hranicu medzi tým, čo sa domnievam a čo skutočne viem.
(Intelektuálna pokora)

Myslím sám za seba (nepodlieham tlaku a manipulácii okolia). Mám kontrolu nad svojím myšlienkovým procesom.
(Intelektuálna autonómia)

Konám v súlade s tým, v čo verím a hlásam. Na druhých mám rovnaký meter ako na seba.
(Intelektuálna Integrita)

Som si vedomý, že aj myšlienky, viery, uhly pohľadu, ku ktorým mám negatívne emócie môžu byť pravdivé a mám odvahu sa nad nimi zamyslieť.
(Intelektuálna odvaha)

Viem sa vedome a úprimne vcítit do pozície druhých a predstaviť si situáciu z strany.
(Intelektuálna empatia)

Vedome zohľadňujem všetky strany, dostupné možnosti a uhly pohľadu bez uprednostňovania.
(Férové myslenie)

I napriek prekážkam, nesúhlasom druhých a iným ťažkostiam vytrvám v snahe dopracovať sa k hlbšiemu porozumeniu.
(Intelektuálna vytrvalosť)

Verím, že proces kritického uvažovania slúži vyšším záujmom človeka a i celého ľudstva.
(Dôvera v (kritické) myslenie)

undefined

Zamýšľali ste sa UŽ nad tým, ako myslíte? Od kvality Vášho myslenia závisí kvalita Vášho života. Keď chceme čokoľvek robiť, najprv sa to potrebujeme naučit. O myslení si myslíme, že to vieme. Aká je však naša skutočná znalosť?


Všetci ľudia myslia. Je to naša prirodzenosť. Súčasťou tejto prirodzenosti sa však stali rôzne naučené spôsoby myslenia, odrazom ktorých je, že väčšina nášho myslenia vykazuje známky predpojatosti. Býva tiež skreslená, pretože pracuje s nedostatočnými informáciami, neuvedomelo používa predpoklady a snaží sa zaisťovať úžitok pre jednu stranu – tú svoju. Niekedy sa stane, že sa úplne vzdáme “toho svojho” v prospech skupín a spoločnosti, pretože automaticky akceptujeme, že je potreba všetko do bodky nasledovať.
Takéto myslenie sa v živote nevypláca, skôr či neskôr vedie k problémom. Plytvá naším časom a energiou, plodí frustráciu a bolesť. Zákonite tiež dopadá na kvalitu nášho života, a jeho výsledok častokrát nežiadúco zasahuje aj náš rozpočet.
Naša myseľ je slobodná do tej miery, dokiaľ si sama vládne. Keď však prevezmeme vedenie My, budeme to My, kto rozhodne o tom, ktoré nápady prijať a ktoré odmietnuť. Čo je potreba brať vážne a čo nie.

K tomu, aby sme tak mohli učiniť, potrebujeme začať premýšľať o tom, ako premýšľame v snahe svoje myslenie cibriť. Netrénovaná myseľ si totiž volí cestu najľahšieho odporu, a tá je dláždená egocentrizmom a sociocentrizmom. Netrénovaná myseľ uverí, trenovaná myseľ overí. Overovať je možné zapojením kritického myslenia.
Kritické myslenie tak predstavuje vstupnú bránu, kde je možné aplikovaním jeho štandardov, hodnôt a princípov vedome triediť myšlienky, správy či rôzne tvrdenia a názory. Umožňuje tak vytvoriť a udržať určitý priestor, medzi (vy)mysleným a uvereným.

Kriticky mysliaci človek sa snaží o kultiváciu svojej mysle a o rozvinutie intelektuálnych vlastností-hodnôt (viď. stručnú charakteristiku vľavo). Jeho vlastné myšlienky, interpretácie, závery a rozhodnutia sú ním samotným neúnavne preskúmavané. Spolu s nimi podrobuje aj všetky cudzie názory tzv. “štandardným otázkam”. Sú to otázky, ktoré majú za cieľ aplikovať do spôsobu myslenia základné intelektuálne štandardy, medzi ktoré patria:

  • Jasnosť: to, ako uvažujem a čo poviem je jasne a zrozumiteľne formulované
  • Správnosť: to, ako uvažujem a čo poviem je pravdivé a opodstatnené
  • Presnosť: to, ako uvažujem a čo poviem zahrňuje potrebný stupeň detailov
  • Relevantnosť: to, ako uvažujem a čo poviem sa bezprostredne týka predmetu diskusie
  • Hĺbka: to, ako uvažuem a čo poviem zvažuje príčiny, súvislosti, možnosti, dopady
  • Rozsah: to, ako uvažujem a čo poviem prihliada na rôzne uhly pohľadu
  • Logickosť: to, ako uvažujem a čo poviem dáva logický zmysel, má logickú náväznosť
  • Dôležitosť: to, ako uvažujem a čo poviem je dôležité vo vzťahu k diskutovanej veci
  • Férovosť: to, ako uvažujem a čo poviem berie do úvahy všetky strany nielen jednu

Je možné nato nahliadať ako na celok, v ktorom uplatňovaním štandardov do procesu myslenia dochádza k rozvoju a upevňovaniu intelektuálnych hodnôt. Prítomnosť kritického myslenia výrazne znižuje egocentrické a sociocentrické sklony, ktorými disponujeme všetci. Miera znižovania závisí od stupňa zdatnosti kriticky myslieť. Odrazom tejto zdatnosti je kvalita argumentov, ktoré dennodenne vytvárame a prijímame. Čím väčšia je absencia štandardov a hodnôt, tým väčšia miera argumentačných omylov a širší priestor pre manipulovanie.


Argument (z latin. slova argumentum = dôkaz, arguo = dokázať, argutus = čisný, jasný)
je súbor výrokov (tvrdení, premís), ktoré vedú k určitému záveru. Argumentovaním sa pokúšame niekoho presvedčiť o platnosti záveru, ku ktorému sme v našom uvažovaní došli. Môže sa jednať o názor, ktorý chceme aby dotyčný prijal, ale tiež i o skutok, ktorý chceme aby (pre nás) vykonal. V bežnej reči máva argument menej formálnu podobu: “Za školenie X dostanem certifikát, dávajú ho očividne všetkým zúčastneným.”

Jeho formálnejšia podoba by znela:
Tvrdenie č.1 (premisa č.1): Zúčastním sa školenia X.
Tvrdenie č.2 (premisa č. 2): Všetci učastníci školenia X obdržia certifikát.
Záver: Za účasť na školení X obdržím certifikát.

Argumentačný omyl (klam, faul)
Je omyl v uvažovaní, ktorý je použitý na prechod od jedneho tvrdenia k druhému tvrdeniu. Jedná sa o neformálny omyl, kedy chyba v argumentácii je skôr nelogická pre svoj obsah, než pre svoju formu. Za chybou v argumentácii častokrát stojí tzv. kognitívne skreslenie. Napríklad, keď podľahneme tzv. “Stádovému efektu“, potom sa vo falošnej viere v to, čo robí väčšina budeme snažiť presviedčať sami seba či druhých použitím omylu “Spoločenský apel“.

Všetci robia XYZ.
Preto je správne, aby som (aj ja) robil
XYZ.

Medzi ďalsie špecifikované argumentačné omyly patria: Útok na osobu (Ad Hominem), Generalizácia, Kvalifikujúci jazyk, Spoločenský apel, Vyvolávanie súcitu, Vývolávanie strachu, Klamná analógia, Chybná príčina a následok, Falošná dilema, Podsunutý argument – strašiak, Texaský ostrostrelec … atď.